Vetranie je nevyhnutné z hygienického hľadiska preto, aby bol zaistený stály prísun kvalitného čerstvého vzduchu a z objektu bola odvedená predovšetkým vlhkosť vzniknutá pobytom (dýchanie, potenie) a činnosťou (varenie, pranie, sušenie, kúpanie) osôb v ňom žijúcich, ale aj ďalšie škodliviny a pachy. Medzi ne patria látky uvoľňujúce sa z nábytku, kobercov, umelých hmôt, farieb, čistiacich prostriedkov, spaliny vznikajúce pri varení a pečení plynom. V niektorých prípadoch to môže byť aj radón vnikajúci do objektu z podložia.
Vetranie by malo zaisťovať hygienicky minimálnu intenzitu výmeny vzduchu. Hygienické minimum je viazané na objem obývaného priestoru a počet osôb v ňom žijúcich a ich činnosťami.
Vetranie domov bolo predtým samozrejmou záležitosťou, nech už vedomou či nevedomou. Ak boli jednotlivé miestnosti lokálne vykurované kachľami, tvorila sústava kachle-komín odvetrávací systém, a to vďaka nedokonalej tesnosti alebo zámernej netesnosti kachľových dvierok aj v čase, keď sa nekúrilo. Prívod vzduchu zaisťovali nedokonale tesné okná a dvere. Toto „nevedomé” vetranie veľmi často doplňovalo vetranie „vedomé”, predstavované „regulovateľnou” vetracou ružicou osadzovanou v miestnosti do komínového ťahu. Také vetranie bolo pri starých stavbách veľmi dôležité, pretože tie väčšinou bývali nedokonale izolované proti vlhkosti a vetraním sa zaisťoval viac či menej úspešne aj odvod vlhkosti vnikajúcej stavebnými konštrukciami.
Prechod z lokálneho vykurovania pevnými palivami na centrálne vykurovanie zlikvidoval komínové prípojky v jednotlivých miestnostiach a tým aj najjednoduchší odvetrávací systém. Aj pri prechode na centrálne vykurovanie s kotlom na pevné, kvapalné alebo plynné palivá však spôsobila činnosť kotla vždy aspoň určité „vetranie“ v celom obytnom priestore. Kotol bol umiestnený v pivnici alebo samostatnej kotolni (pri tzv. „ústrednom“ vykurovaní) alebo priamo v byte (pri tzv. „etážovom“ vykurovaní), t. j. v miestnostiach viac či menej priamo prepojených chodbami a dvermi s vykurovaným priestorom. „Tesnejšie“ oddelenie kotla od obytného priestoru a najmä ďalší prechod na elektrické vykurovanie odstránil aj tento spôsob „nevedomého“ vetrania. Okná utesňované „pre zníženie tepelných strát“ a napokon tesné okná a dvere ďalej znížili množstvo vzduchu vymieňaného prirodzeným spôsobom – tzv. infiltráciou a exfiltráciou. Táto situácia viedla a vedie v rade prípadov k tomu, že objekt prestáva „samovoľne dýchať”.
Uvedený vývoj vykurovania súbežne sprevádzal aj vývoj stavebných materiálov a konštrukcií obvodových plášťov budov. Izolácie proti vlhkosti znížili alebo zamedzili vstup vlhkosti do objektu, zvýšený tepelný odpor zvýšil povrchové teploty stien. Napriek tomu, pri nedostatočnom vetraní, ako v rekonštruovaných starých objektoch, tak aj v novostavbách môžu vzniknúť ťažkosti – kondenzácia vlhkosti a následne tvorba plesní v kritických miestnostiach a na kritických miestach (studené kúty a tepelné mosty), najmä v kúpeľniach a kuchyniach, ale aj v spálňach (spravidla vykurovaných na nižšiu teplotu), t. j. v miestnostiach s väčším vznikom vlhkosti. Je až prekvapujúce, v akom počte starých i nových objektov k týmto problémom dochádza.
V objektoch využívajúcich zemný plyn nielen na vykurovanie, ale aj varenie môže dôjsť k ďalšiemu zhoršeniu situácie a to preto, že spaľovaním plynu pri varení nevznikajú len splodiny horenia, ale aj vodná para. Nedostatočný odvod spalín teda vedie aj k nedostatočnému odvodu vlhkosti.
V súčasnosti sa väčšinou predpokladá, že potrebné vetranie sa zaistí prirodzeným spôsobom: infiltráciou – samovoľným prenikaním čerstvého vzduchu dovnútra a exfiltráciou – samovoľným prenikaním znehodnoteného vzduchu von. Prirodzené vetranie je ovplyvnené niekoľkými faktormi, predovšetkým škárovou prievzdušnosťou, t. j. netesnosťami okien a dverí, a umiestnením budovy, respektíve vplyvom vetra.
Ak nie je intenzita vetrania dostatočná, nastáva situácia vnímaná ako „vydýchaný vzduch“ a potom si pomáhame otváraním okien. Je samozrejmé, že vzduch vymieňaný infiltráciou alebo nárazovo otvorenými oknami sa musí ohriať na teplotu vykurovaného priestoru. Vetranie teda zvyšuje nároky na potrebu tepla pre vykurovanie. Tieto nároky sú pritom závislé od intenzity vetrania.
Pri popísanom prirodzenom vetraní nemáme záruku, že splní požiadavky naň kladené, dá sa povedať, že „nie je pod kontrolou”. Na jednej strane nemusí zaistiť požadovanú intenzitu vetrania
(pri „utesnených“ oknách a dverách), na druhej strane môže byť energeticky náročné z dôvodov vyššej než potrebnej intenzity (pri netesných oknách a dverách alebo častom otváraní okien).
Z uvedeného je zjavné, že vetranie ovplyvňuje nielen hygienické prostredie v dome, ale aj jeho energetickú náročnosť. Zaistenie optimálnej intenzity vetrania a zníženie jeho energetickej náročnosti sa dá zaistiť náhradou prirodzeného vetrania vetraním núteným.
Požiadavky na vetranie teda vychádzajú z hygienických potrieb. Následne potom určujú energetické nároky a podľa zvoleného systému vetrania aj energetickú náročnosť vetrania.
V starších objektoch (s horšími tepelno-technickými vlastnosťami) sa potreba tepla pre vetranie podieľa na celkovej potrebe tepla pre vykurovanie asi 15-timi %. Pri nových objektoch s tepelno-technickými vlastnosťami zodpovedajúcimi súčasným požiadavkám stavebných noriem môže predstavovať tento podiel až 40 aj viac %. Je zrejmé, že nedostatočným vetraním sa teda „docieli úspora tepla pre vykurovanie”, ale so všetkými nepriaznivými hygienickými dôsledkami z toho plynúcimi, a to ako na objekte (plesne), tak na osobách v objekte žijúcich (spóry z plesní sú zdravotne škodné).
Pri novostavbách je potrebné zdôrazniť, že najmä v prvých rokoch je potrebné z objektu odviesť aj vlhkosť vnesenú do nej stavebnou činnosťou, v rade prípadov aj stavebnými materiálmi, ktoré z výrobno-technologických dôvodov (ale napr. aj pre nevhodné skladovanie) môžu obsahovať aj značné množstvo vlhkosti.
